JE PRE CIRKEV LEPŠIE, ABY BOLA BOHATÁ ALEBO ABY BOLA CHUDOBNÁ?

            Svoje obrátenie som prežil v dobe, keď cirkev bola zbavená všetkého majetku a takúto cirkev som si zamiloval. Keby sa ma na tie časy opýtal Kristus, ako sa opýtal apoštolov – po tom, ako ich poslal úplne nezabezpečených na ich prvú misijnú cestu: „Chýbalo vám vtedy niečo?“, odpovedal by som rovnako ako oni: „Nie, nič mi nechýbalo.“ Na druhej strane som natoľko realistom, že mi je jasné, že sa v cirkvi nemôžme permanentne hrať na zlaté mladé časy v podzemí, že cirkev v dnešnej rozvinutej a relatívne bohatej a demokratickej krajine potrebuje iné predpoklady ako potrebovala kedysi, aby mohla konať.
            Tak teda: ak by bola cirkev relatívne slušne hmotne zabezpečená, mohlo by to byť istotne dobré, pretože by mala príležitosť urobiť veľa dobrých a dôležitých vecí. Avšak mohlo by to byť aj veľmi zlé, ak by nedokázala so svojimi prostriedkami dobre hospodáriť (zdá sa mi, akoby sa v tom už roky necvičila). A ešte horšie by bolo, keby ju to zviedlo k akémukoľvek triumfalizmu či korupčnému zaobchádzaniu s majetkom.
            A pokiaľ by sa cirkvi nedostali hmotné prostriedky k širšiemu pôsobeniu v spoločnosti – i tak by to mohlo byť pre ňu zlé i dobré – podľa toho, ako by cirkev s touto neľahkou výzvou naložila. Chudobná cirkev by asi najskôr prežívala na okraji spoločnosti – a zlé by to bolo vtedy, pokiaľ by ju to viedlo k rezignácii typu: „Bez peňazí nie je možné nič urobiť...“ A dobré by to bolo vtedy, ak by túto situáciu pochopila ako znamenie čias a v sile viery – nie ukrivdene – by ju plne prijala a začala hľadať nové spôsoby, ako žiť svoju slabosť zo sily Kristovho kríža.
            Preto si myslím, že omnoho dôležitejšie ako bohatstvo či chudoba sú pre cirkev také atribúty ako otvorenosť a flexibilita, umenie – podľa slov a príkladu svätého Pavla – žiť v dostatku i žiť v nedostatku, umenie prijať a premieňať každú situáciu, ktorú nám Boh – cirkvi či každému jednotlivcovi – ponúkol.

                                                                         (zdroj: Tomáš Halík, Dotkni se ran, str. 163)